Chengdu
Pred kúpou letenky sme vôbec netušili, že nejaké Chengdu existuje. Hlavné mesto Sichuanskej provincie s viac ako 11 miliónmi obyvateľov zas také nenápadné mestečko nie je. Okrem toho je známe vedeckým centrom a najväčšej prírodnej “zoo” pre pandy. Takže obrázky pandičiek, plyšáky, pandie čaje, cukríky a iné hodnotné suveníry tu nájdete na každom kroku… My by sme aj do tohto centra zašli ale pandy sme už pred tým videli v zoo v Chiang Mai v Thajsku a okrem toho pandie centrum je mimo mesto. Okrem toho sme tu mali len jeden a pol dňa, tak sme ho nechceli stráviť cestovaním. Namiesto toho sme doobedie strávili “hodnotnejšie” vybavovaním víz, keďže na recepcii hostelu zistili (našťastie), že nám do pasu dali len 24 hodinové víza namiesto 72 hodinových. Ak by sme s týmito 24 hodinovými vízami prišli na letisko, po 40 hodinách strávených v Číne, mohol by z toho byť pekný prúser. Nárok na 72 hodinové víza sme mali, ibaže sa stala chyba pri prílete, kedy nás colník asi veľmi nerozumel, že chceme tieto dlhšie víza a nielen tie 24 hodinové.
Našťastie to na hosteli vyriešili po telefóne s imigračným na letisku. Že vraj tam o nás zajtra, v deň odletu, budú o nás vedieť a s vízami nebude problém. Nuž ktovie aký by to nebol problém, ak by nám naša letecká spoločnosť nepriradila čínsku prekladateľku. Tá s nami prešla cez colnú kontrolu a pekne im to po čínsky vysvetlila, že sa stalo nedorozumenie. Neviem si predstaviť ako by sme im to tam vysvetľovali sami po anglicky…Z Číny nás teda pustili aj o deň neskôr ako máme povolené v pase…dúfam, že to niekedy v budúcnosti problém robiť nebude :).
Nuž po tejto mierne stresovej situácií, sme sa vybrali do mesta, že si rozmeníme nejaké novozélandské doláre. Jediné miesto (okrem letiska), kde sa dajú peniaze zameniť je Bank of China. Tam sme strávili trištvrte hodinu čakaním, kým sme prišli na rad k okienku. Nie že by bolo pred nami toľko ľudí, ale všetko im trvalo neskutočne dlho, asi na každú požiadavku mali tak zo tri formuláre. Na to, aby som si vymenila peniaze, som musela vyplniť formulár s mojimi údajmi (adresa, tel. číslo, zamestnanie, …), aby ma mohli zadať do ich systému spolu s kópiou môjho pasu. Pri tomto zistili, že môj pas je na nejakom ich black liste. Vôbec neviem, čo to znamenalo, ale asi to bolo niečo neštandardné, keďže sa pani pri prepážke šla radiť so všetkými dostupnými kolegyňami a ešte si to overovali po telefóne ktovie kde…Nuž ale po pol hodine čakania sme už mierne nasrdený konečne dostali rozmenené peniaze a mohli ísť míňať :). Náš cieľ bolo hlavne spoznať Čínu po chuťovej stránke, dať si čaj a vidieť nejaké tie staré budhistické chrámy.
Wenshu temple
Prvý chrám bol hneď kúsok od nášho hostelu – Wenshu temple. Zahnuté staré škridlové strechy, červené steny, zlatý budhovia, dymiace vonné tyčinky, pokoj a ticho nás ovalilo, keď sme stúpili do chrámového komplexu. Uprostred komplexu je menšia záhrada, kde práve na lavičke oddychovali dôchodcovia a jedna pani cvičila tai či…
Obed u mníchov
Ani nevieme ako sme sa ocitli pred miestnou jedálňou a zrovna bol čas obeda. Miestny Číňania tu okolo nás chodili s miskami plnými dobre vyzerajúceho jedla. Ale netušili sme odkiaľ ho dostali. Zrazu na nás jeden mních začal mávať, aby sme šli za ním. Otvoril pred nami veľkú nerezovú skriňu asi slúžiacu ako umývačku, kde boli sklenené misky a na spodku paličky. Vzali sme si teda dve misky a paličky a cupitali za ním do ďalšej miestnosti k okienku ako v školskej jedálni. Pán za okienkom nám do jednej misky nabral kopcom ryžu a do druhej omáčku so zeleninou a tofu.
Jedna porcia stačila nám obom a stálo nás to 5 juanov, pričom normálne jedlo v reštaurácii tu stoji väčšinou okolo 20 juanov. Takže deal dobrý a jedlo výborné, dúfam, že aj s mníšskym požehnaním. Najedli sme sa spolu s ďalšími stravníkmi v mníšskej jedálni a s prázdnymi miskami nasledovali, tých čo už dojedli, k miestu, kde sa odkladajú špinavé riady. Ibaže nás čakalo trochu prekvapenie, tu si každý svoje riady umýva sám v miestnej umyvárni. Všetko bolo čisté okej, dokonca aj jar tu bola prichystaná, ibaže voda studená…umyté misky sa potom odložili do tej istej “umývačky”, z ktorej sme si brali čisté misky, ktorá evidentne slúžila skôr ako sušička. Trochu mi stislo žalúdok, keď som to videla,ale tak určite nám z toho zle nebude, však sme jedli v chráme a od mníchov. A naozaj nebolo :).
Čínska masáž
Po obede sme sa rozhodli dať si masáž. Čína nie je úplne ako Thajsko, kde na každom kroku, na ulici si dáte masáž za pár korún, ale aj tu nájdete nejaké tie masérske “salóny”. My sme si opäť nechali poradiť v našom hosteli. Že vraj o ulicu vyššie chodí na masáž aj recepčný. Tety masérky teda vôbec po anglicky nevedeli a my sme zas nevedeli akú masáž chceme. Tak sme sa snažili nejako dohovoriť rukami nohami, najprv nám ukazovali, že by sme mohli skúsiť aj tlakové banky, moxovacie tyčinky a dokonca ohňovú masáž. To sme teda hneď zamietli a ľahli si na masérsky stôl s vierou, že sme sa teda dohodli na tradičnej čínskej masáži. Masírujú vás oblečených, čo nám celkom vyhovovalo. Tetuše sa začali medzi sebou debatovať a popri tom nás akoby nič masírovali. Masáž bola super až teda na koniec. Martinova masérka začala niečo vymýšľať s bankami, že to Maťovi dá na lýtko. Maťo nejako neprotestoval, keďže nevedel do čoho vôbec ide. Nakoniec skončil s poriadnou modrinou cez celé lýtko, keďže banky podtlakom uvoľňujú stuhnuté svalstvo, po čom vám ale ostane nepekný modrý okrúhly odtlačok. Druhú nohu si už radšej bankovať nedal :D.
Úzka a široká ulička
Po obede sme sa vydali opáčiť metro. Pri kúpe lístka sme sa trochu zapotili, keďže lístok sa dal kúpiť len v automate a ten vedel iba po čínsky. Našťastie nám pomohol okoloidúci a druhý krát sme si lístok vedeli naťukať aj sami :). V Chengdu sme chceli vidieť hlavne starú časť mesta s pôvodnými budovami. Uličky Wide and Narrow Alley (v preklade široká a úzka ulička) sú zachované zo 17. storočia. Uličky prešli rekonštrukciou a dnes vyzerajú famózne, starobylo akoby ste sa preniesli do dôb starej Číny, len tie mobily v rukách sa sem nejako nehodia :D. Je tu množstvo obchodíkov so suvenírmi, oblečením, exkluzívne hotely, street food, ktorému sa nedá odolať.
Tradičné čajové domy
Samostatnou kapitolou sú Tea house alebo čajové domy, v ktorých vnútri sa presuniete do úplne iného sveta, preč od turistického ruchu. Ibaže za šálku čaju tu dáte 100 juanov a vyššie ( 14 eur). Za to vám ale tradične oblečená čínska dievčina k tomu hrá na citare, môžete si zahrať šachy alebo len tak oddychovať…
People´s park
Keďže je to veľmi známa ulica, kde chodia všetci turisti, ceny sú tu dosť premrštené. My sme chceli niečo autentické, sadnúť si na čaj s miestnymi. A tak sme sa presunuli do mestského parku Peaple´s park. Park síce zahalený smogom ako celé Chengdu, aspoň trochu zelene nás ale potešilo. V parku je niekoľko čajových domov. Dom ale neznamená, že si dávate čaj niekde vnútri v budove. Je to v podstate taká letná terasa s ratanovým nábytkom, kde podávajú len čaj (niečo ako u nás letné záhradky s pivom :D). Vyberiete si asi z 6 druhov, donesú vám ho v šálke s veľkou termoskou plnou horúcej vody a vy si čaj môžete zalievať koľko chcete. Kvalitný zelený čaj sa môže zalievať aj 7 krát.
Večera v Chengdu
Ako sme si pili náš čajík prisadla si k nám staršia čínska dvojica. Pán vedel dobre po anglicky ale jeho žena vôbec. Konverzácia bola krátka ale zaujímavá a dostali sme odporúčanie na dobrú reštauráciu v okolí a tip na jedlo. Reštauráciu sme našli a jedlo sme si teda dali podľa odporúčania. Bohužiaľ názov neviem, napísal nám ho na papierik len po čínsky. Nemali sme tušenia ako to bude vyzerať a ako chutiť. Zákazníci reštaurácie boli väčšinou skupinky aspoň troch ľudí, vedľa nás sedela celá rodinka. Všetci ale mali pred sebou obrovské misy jedla a drevené kýbliky s ryžou. Mysleli sme si, že to takto servírujú len pre väčšie skupiny, ale keď nám čašník doniesol obrovskú misu s ryžovými plátmi, do ktorej pred nami nalial zmes mäsa so zeleninou a vedľa toho postavil kýbeľ ryže, pochopili sme, že to tu je normálne. Číňania proste radi jedia a veľa. Ešteže sme si neobjednali dve jedlá. Bolo to ale výborne. Dlho sme nič tak dobré nejedli. Potom sme sa už len odkotúľali do hostelu.
Jinli street
Dnes poobede odlietame takže sme ešte mali celé doobedie voľno. To sme chceli využiť na preskúmanie ďalšieho chrámu Wuhou temple. Keď sme tam ale prišli, zistili sme, že za vstup do chrámu sa platí a k tomu chrámový komplex je obrovský. Za hodinu, čo sme na to mali, by sme nestihli nič. Vedľa chrámu je ale známa nákupná ulička Jinli street, na ktorú sme sa šli teda pozrieť. Táto časť mesta bola známa v minulosti hlavne predajom baldachýnu. Teraz tu nájdete zas hlavne suveníry, jedlo, hotely,… Večer je ulica plná ľudí, doobeda keď sme tu boli, tu bolo len pár čínskych turistov. A tak sme si ešte užívali atmosféru.
Na obed sme sa vrátili do hostelu a odtiaľ už rovno na letisko taxíkom. Ten nás prekvapil sumou polovičnou než sme platili, keď sme sa v noci pred dvoma dňami viezli z letiska do hostelu. Nuž asi nočný príplatok alebo nielen pražský taxikári okrádajú turistov :D. Na letisku nás po menších peripetiách na colnici nakoniec pustili aj s expirovanými vízami a my už teraz oficiálne ukončili ročnú pracovno-oddychovú dovolenku :).