Madeira s deťmi

Madeira je ostrov večnej jari, ako sa asi všade dočítate. A my sme tú jar v marci vyzerali už s toľkým očakávaním ale v Čechách to na žiadnu prichádzajúcu jar ešte vôbec nevyzeralo. Tešenie sa bolo veľké ale s deťmi jeden nikdy nevie, či vôbec odletí. I keď som celkom pozitívny človek a dúfala som v najlepšie Alexík i tak 6 dní pred odletom dostal horúčky, čo mu nešli zraziť a vkuse 4 dni som do ňho skoro, čo 4 hodiny liala ibalgin či paralen. Nuž moja radosť klesala s jeho stúpajúcou horúčkou. Keď vidíte, že vaše inak fakt veľmi živé dieťa je totálne hotové, tak na dovolenku som ani nemyslela. Ale zvládli sme to a deň pred odletom teplotu už nemal, i keď sople až po kolená ale to nie je nič, čo by morský vzduch nevyliečil. Takže som sa mohla hodiť do baliaceho módu a zas sa začať tešiť.

Let bol relatívne fajn, Laura si trochu pospala a jedno dieťa, žiadne dieťa, tak sme si chvíľu i vydýchli. Inak sme sa prebavili s časopismi, nálepkami a farbičkami. Pri čakaní na batožinu už ale boli zas ako odtrhnutý z reťazí, predsa po 5 hodinovom sedení, hlavne Alex, musel vypustiť paru a tak pobehoval okolo batožinového pásu. Trochu som sa hambila ale jeden starší manželský pár sa nám prihovoril, že to poznajú, že oni s deťmi tiež cestovali od malička a všade je to rovnaké. Tak ma trochu utešili :). A aspoň ho to znavilo a ešte v taxíku cestou na apartmán zaspal.

Z letiska sa môžete dostať najlacnejšie za 5 eur na osobu autobusom, ktorý stojí na rôznych miestach po hlavnom meste Funchal a síce posledná zastávka by bola pred našim apartmánom, bus bol tak preplnený, že s kočíkom sme sa tam nemali šancu dostať. Oficiálne taxíky sú žlté a majú klasický taxameter. A tak sme vzali taxík za 40 eur. Bývali sme priamo na pláži vo veľkom paneláku (ale nepredstavujte si tie naše klasické paneláky zo socialistických sídlisk), i keď tento náš bol jeden z tých starších. Inak v okolí všade samé moderné krásne vysoké budovy s apartmánmi s veľkými balkónmi, bazénmi. A tam, kde bola ešte nejaká voľná plocha, tam práve stavali ďalšie. Asi veľa ľudí objavilo kúzlo tohoto ostrova večnej jari a majú tu svoje dovolenkové sídla. Aj preto sa táto časť mesta zdala vyľudnená, jar predsa ešte nie je dovolenková sezóna.

Apartmán sme mali nádherný s výhľadom na oceán. Prvú nevýhodu bývať priamo pri pláži sme ale zistili hneď, ako sme sa vydali na nákup. Všetky cesty tu vedú do kopca a nie malého. Trénovaným madeirským bežcom to evidentne nevadilo ale mne po úraze kolena a s Alexom na chrbte, mi to dalo celkom zabrať ale v rámci tréningu prečo nie. Takže sme sa k obchodu viac menej vyškrabali po schodoch o aspoň 100 výškových metrov vyššie. Ale do obchodu odteraz už len autom pretože, tak plný kočík (unavených detí a jedla:D) sme ešte nemali.

Druhý deň sme ešte boli bez auta. Chceli sme si prejsť okolie, teda jedinú trasu, ktorá vedie po rovinke popri oceáne do vedľajšieho mestečka Camara de Lobos. Tie 3 km sme ušli relatívne rýchlo, oceán nás občas ošpliechal, lebo vlny boli poriadne a cesta dosť blízko oceánu. Platí, že cesta je cieľ, i keď pre deti bola cieľ zmrzlina v jednom z miestnych barov :D. Inak mestečko je síce malebné ale nijak výnimočné. Kedysi tu viseli dáždniky nad hlavnou ulicou ale tie cez covid zvesili a znovu neobnovili (boli sme tu v 2023). Cesta naspať už bola náročnejšia, deti unavené. Laura zaspala v nosítku a Alex sa viezol chvíľu v kočárku, potom sme ich vymenili, na čo sa Laura zobudila a do večera nespala. Sen každého rodiča na dovolenke, dve deti veľmi čulé až do večera. Tak sme ich aspoň poobede šli zničiť na bazén. Ibaže neviem na čom fičia, pretože tie deti sú nezničiteľné, za to rodičia veľmi rýchlo. Nejako to tá príroda zle vymyslela či ako? 😀

Na tretí deň nám ráno doviezli auto a mohli sme vyraziť na výlety. Možností je tu nekonečno, i keď by sa zdalo, že pre malé deti to tu nie je úplne vhodné. Veľmi obľúbené sú na Madeire tzv. levády – zavlažovacie kanály, ktoré odvádzajú vodu z vlhšieho severu ostrova na juh. Popri týchto betónových korytách je vystavený chodník, ktorý slúžil pri stavbe a na údržbu. Teraz sa tu prechádzajú hlavne turisti. Madeira je naozaj hodne kopcovitá a turistické cestičky vedú často popri strmých zrázoch bez zábradlia a niektoré levády sú naozaj dosť vzdušné. Ale Levada dos 25 fontes sa nám zdala podľa popisov ideálna pre každého. Je to asi jedna z najobľúbenejších a najdostupnejších levád a aj preto je tu parkovisko plné už od rána. Bez detí by sme ju asi nešli, turisticky preplnené miesta nie sú našou parketou ale s deťmi sme veľmi na výber nemali, a tak sme to skúsili.

Na samotnú levadu je treba ešte 2 km šliapať po asfaltovej ceste alebo si cestu môžete skrátiť a vziať minibus, ktorý vás odvezie tam i spať (za 5 eur na osobu, deti neplatia). Jazdí každých 20 min, takže sme naň ani dlho nečakali. V Rabacal na začiatku Levady je chatka s kaviarňou a občerstvením, my sme sa tu tiež posilnili a vyrazili. Celá leváda má cca 4 km jedným smerom ale dá sa trochu skrátiť cez paralelnú Levadu Risco, ktorá vedie nad levadou 25 fontes. Levady sú prepojené strmými schodmi a tak pokračujem v testovaní svojho zraneného kolena. Zatiaľ drží, takže ideál.

Ďalej je to už viac menej po rovine až k výhľadu do údolia. Po prechode krátkeho mosta je to znovu po schodoch do kopca a potom po ďalších 130 schodoch z kopca na koniec levády k vodopádu (aspoň tak vravel turistický sprievodca svojej skupinke, čo sme stretli ísť oproti). Na koniec sme už ale nedošli a pred poslednými schodmi sme sa otočili. Laura mi spala v nosítku a Alex nevyzeral, že by ďalšie schody zišiel a vyšiel sám a čakala nás ešte cesta naspať. I tak to bola krásna prechádzka nádherným starým lesom. Nad vami sa preplietajú vetvy stromov, ktoré sa vás akoby chceli dotknúť a vedľa zurčí potôčik. Aj deti boli nadšené, Alex šliapal, čo sa doma nestáva často, on je skôr bicyklový typ.

Od chaty k autu sme sa znovu nechali vyviesť minibusom a tak nám ešte ostal čas na ďalší výlet. Ani nie 10 min autom z parkoviska Rabacal sa nachádza magický Fanal – starý vavrínový les. Čo strom to osobnosť, každý je nejakým spôsobom zaujímavý a človek sa tu cíti naozaj maličký. Tentoraz sme tu boli ale len na chvíľku, Martin si chcel omrknúť miesta na fotenie. Fanal sa fotí hlavne pri hmle, čo dodá miestu ešte čarovnejšiu atmosféru. Bohužiaľ (alebo vďakabohu 🙂 predpoveď na najbližšie dni vyzerala až príliš dobre takže návštevu sme odložili na koniec týždňa, kedy sa malo počasie trochu zhoršiť. Ale o tom neskôr v ďalšej časti.