Práca v lyžiarskom stredisku na Novom Zélande

Treblecone je najväčšie lyžiarske stredisko na Južnom ostrove (čo sa týka rozlohy nie počtu lanoviek, tie sú tu len dve:). S trochou šťastia a odhodlania sme tu dostali prácu v oddelení Food & Beverage. Ja ako cafe assistant, takže v podstate čašníčka a Martin ako kitchen porter, čo sme časom zistili, je práca z každého rožka troška: od prípravy jedál po zásobovanie. Všetci nažhavení na začiatok sezóny sme si užívali prvý týždeň školenia, počas ktorého sa ale pred našimi očami rozpúšťali posledné zvyšku prvého snehu. Na konci školiaceho týždňa bolo všetkým jasné, že veľkolepé otvorenie sa nekoná.

Zimná sezóna začína

Keď konečne po skoro troch týždňoch prišiel deň otvorenia, boli sme hodení priamo do rozbúrených trebleconských vôd. Nielen my zamestnanci sme čakali na sneh ako na spasenie, aj domáci a turisti, hlavne Austrálčania, ktorí mali druhý týždeň, čo bol Treblecone zatvorený, práve zimné prázdniny. Prvé dni otvorenia boli teda naozaj hektické, návštevnosť bola vysoká a my sme sa za behu zoznamovali, ako to tu vlastne celé funguje (čo sme neskôr zistili, že to skôr nefunguje). Nuž všetci sme z práce chodili mierne v mrákotách, zničení, ľahli do postele a ráno zas vstávali, a keď nevstávali tak vyspávali tie dve pivá po práci, ktoré tak rýchlo vždy stúpli do hlavy :).

Práca je celkom náročná, človek sa niektoré dni naozaj nezastaví od rána. Náš pracovný deň vyzerá asi takto. Ráno budíček pred pol siedmou, o siedmej nasadáme do zamestnaneckého minibusu, ktorým sa trištvrte hodinu trmácame do strediska vzdialeného 30 km od Wanaky. Problém je, že záverečných 7km je po nespevnenej ceste s prevýšením zhruba 800 výškových metrov. Treblecone mení každé dva roky flotilu zamestnaneckých minivanov, ktoré sú po tých dvoch odjazdených sezónach skoro nepoužiteľné. Nuž keď sa konečne vyškrabeme hore, keď je pekne, čaká nás nádherný východ slnka. Výhľad z Trebleconu naozaj stojí za to. Možno aj preto je už často ešte pred otvorením jedno z parkovísk skoro plné áut.

Triple Treat – “trojité potešenie”

Reštauráciu otvárame o ôsmej a lanovka začína chodiť o deviatej. V hlavnej (a vlastne jedinej) budove sú dve reštaurácie vedľa seba, oddelené len umelými rastlinami. Triple Treat je samoobslužná reštaurácia, kde sa snažíme čo najrýchlejšie “zbaviť” zákazníka. Predávame tu rôzne slané koláče z lístkového cesta – pies (jedna z typicky zélandských pochúťok), wrapy, paniny, cez obedy sa predáva aj teplé jedlo fish&chips, hranolky a potom zdravšie alternatívy palacinky, lasagne, šaláty. Inak všetko jedlo sa vyrába hore v stredisku a všetko mäso, vajíčka sú z domáceho chovu.

Prefíkaná Kea

Alternatívu tohto kvázi rýchlo občerstvenia ponúka druhá reštika Cheeky Kea, kde nosíme jedlo, kávu zákazníkovi na stôl.Pre zaujímavosť názov je celkom výstižný, keďže Treblecone, ako jediný z blízkych lyžiarskych stredísk, je domovom chráneného horského papagája Kei. Ako marketingové lákadlo je to fajn ale pre nás je to dosť pohroma. Kei sú strašne prefíkané a neboja sa ničoho. Nielenže sa veľakrát zobákom dobíjajú do batohov zákazníkov, čo sú odložené vonku, ale chutia im aj gumené stierače, káva, pivo, v podstate akékoľvek jedlo. Takže musíme neustále dávať pozor, aby bol vonku poriadok. A aj keď Kea vyzerá veľmi atraktívne na fotke, je to celkom krvilačný papagáj. Vraj v minulosti, keď ich ešte na Zélande bolo mnoho, pár papagájov dokázalo zabiť celú ovečku.

Ale späť k práci. V našej “prémiovej” reštaurácií je náš pracovný priestor oveľa menší a stiesnenejší. Kuchyňa je malá a je súčasťou “baru”, kde fungujeme my čašníci a barista. Cez obedy, keď sme tu šiesti (2 kuchári, barista a traja čašníci), mi niekedy príde, že človek musí vedieť základy baletu. Vyhýbať sa horúcim hrncom, nešmyknúť sa na mokrej podlahe, nevraziť do kolegu, otočka, odniesť hotové jedlo, priniesť špinavé taniere, naplniť umývačku, úsmev a znovu všetko odznova. Obednú prestávku máme najskôr tak o druhej a dovtedy vkuse človek behá po pľace. A keďže pracujeme od štvrtka do nedele, čo sú asi najvyťaženejšie dni z celého týždňa, tie tri dni voľna potom fakt potrebujeme :).

Niektoré dni sú náročnejšie a človek by najradšej zdrhol odtiaľ už ráno. Keď cez noc pár krát napadol sneh, tak hneď z rána sme si dali rozcvičku odhrabávaním snehu z terasy. Tieto “powder days” sú ale pre nás najhoršie. Všetci z Wanaky a okolia idú na svah zajazdiť si v prašane a my musíme tieto davy nakŕmiť :D. Potom sú ale príjemné dni, keď je menej ľudí, môžeme si vziať hodinovú “ride break” na jazdenie a deň utečie oveľa rýchlejšie.  Ale teda zatiaľ sa to stalo len pár krát. Vlekári, či kolegovia z údržby dostávajú ride break oveľa častejšie. Na druhej strane sa to odzrkadlí na výplate a na to, ako je Wanaka predražené mestečko, je každá odpracovaná hodina dobrá. Ale aj tak si tu človek nič nenašetrí. V podstate sme všetci na nule, keďže dostávame minimálnu mzdu a život vo Wanake je dosť drahý hlavne čo sa týka nájmu a jedla. To sú dve najväčšie položky (a potom pivo :D). Nuž ale čo, máme zdarma skipasy a pracujeme v nádhernom prostredí, človek nemôže mať všetko :).

Zimné zamestnanie v lyžiarskom stredisku áno či nie?

Ak by ste rozmýšľali, kam sa usadiť cez zimu, tak určite práca v lyžiarskom stredisku je dobrá voľba. Či by som ale odporučila Treblecone neviem veru. Ak už teda v Treblecone tak radšej iné oddelenie ako Food&Beverage. A tu je niekoľko mojich pre a proti. Možno niekomu pomôžu pri rozhodovaní ;).

Výhody:

• vynikajúce stredisko pre pokročilých lyžiarov
• najlepší terén pre freeride (ak je dostatok snehu)
• skipass zdarma, zľavy na skipassy do iných stredísk (tento benefit majú ale v každom stredisku)
• menší tým (celkovo nás je okolo 150 ľudí), pre porovnanie Cadrona má cez 500 zamestnancov
• eventy organizované pre zamestnancov
• medzinárodný tým, výborné na zlepšenie angličtiny

Nevýhody (týka sa hlavne práce vo Food & Beverage)

• pracuje sa 8-9 hodín s polhodinovou prestávkou (neplatenou), ktorú človek dostane tak okolo druhej najskôr
• minimálna mzda za takúto prácu je absolútne neopodstatnená
• prepitné je zakázané
• oproti ostatným oddeleniam sme dostali len veľmi málo možností na “ride break”
• trošku zmätený managment
• dochádzanie každý deň skoro hodinu do a z práce