Turistika Fiordland – Kepler trek

Oblasť Fiordlandu je pre Zéland a pre celú južnú pologuľu veľmi špecifická aj preto je zapísaná ako jedna z troch Novozélandských UNESCO oblastí. Známa je svojou nedotknutou prírodou, fjordami na pobreží, jazerami, vodopádmi a nádhernými scenériami.

Mestečko Te Anau, ktoré je turistickým srdcom Fiordlandu sa hlási k označeniu svetového hlavného mesta turistiky. Sú tu tri Great walky (z 9 na Zélande) Milford, Routeburn a Kepler, okrem toho je tu aj množstvo iných menej známych turistických trás. Fiordland je jednoducho ešte divoký raj napriek tomu, že každoročne sem prichádza cez pol milióna turistov.

Turistická sezóna začína koncom Októbra, to znamená, že chaty na týchto 9 výnimočných turistických trasách (ktoré boli zvolené za najlepšie na Zélande) sú vybavené plynovými varičmi, vodou a fungujúcimi splachovacími záchodmi. Okrem toho je ale ich cena dvojnásobne vyššia a chaty praskajú vo švíkoch. Ubytovanie v chate alebo kempe je nutné rezervovať aj niekoľko týždňov dopredu, v prípade great walku Milford je treba objednať chaty aj mesiace dopredu. Je to veľmi špecifický trek, ktorý prechádza fjordom s nádhernou prírodou, potôčikmi, vodopádmi a preto aj veľmi žiadaný Ibaže my sme na to cez zimu veľmi nemysleli a na jar už bolo neskoro, chaty na treku sú zarezervované na celú sezónu dopredu. Routeburn je logisticky náročný, keďže začína a končí na iných miestach, tak sme sa rozhodli prejsť si aspoň Kepler, kde chaty ešte začiatkom sezóny zarezervované neboli.

Šesťdesiat kilometrov dlhý okruh sa chodí 3-4 dni. My sme sa rozhodli pre tri dni s tým, že si posledný deň skrátime o 10 km a skončíme na prvom parkovisku a k nášmu autu dostopujeme po ceste. Dve noci sme strávili v chatách, nosiť stan sa nám nechcelo aj napriek tomu, že chaty sú o polovicu drahšie ale nuž pohodlnejšie. Čo sa týka náročnosti prvé dva dni sa ide každý deň zhruba 15 km. Posledný deň je dlhší ale na druhej strane ide sa skoro po rovine.

Prvý deň na treku

Z parkoviska sme vyrazili okolo jedenástej, nemali sme sa kam ponáhľať, svetlo vydrží už skoro do deviatej a mali sme pred sebou len 14 km, aj keď skoro 900 metrové prevýšenie. Trištvrte dnešného dňa sa ide lesom, ktorý aspoň chráni pred silným slnkom a človek sa netopí vo vlastnom pote pri občas strmom stúpaní. Prvých pár kilometrov sa ide veľmi pekným zeleným lesom popri jazere Te Anau.

Od prvého kempoviska pri jazere sa cesta začína kľukatiť a stúpať. Odtiaľto v podstate už len makáte do kopca. Je zaujímavé, ako sa les s nadmorskou výškou mení. Keď sa stromy začnú belieť a visieť na nich zelené fúzy ste v najvyššom lesnom pásme, kde sa nachádzajú strieborné bukové lesy (silver beech forest). Les tu je úplne čarovný, plný zelených škriatkov a bielych víl (mali sme dobrý matroš :D).

Chata Luxmore hut a jaskyňa

Posledná časť k chate je cez holé pláne s výhľadom na okolité kopce a jazero Te Anau. Prvá chata Luxmore hut sa skrýva do posledného momentu, za poslednou zákrutou. Na chatu sme došľapali skoro ako posledný, všetci sa už vyhrievali na teráske. Bohužiaľ horské chaty sú tu bez akejkoľvek pridanej služby, párok v rožku, či kapustnicu si tu nedáte. Jedine, že je máte so sebou v batohu. Po vstupe sa treba zapísať do zoznamu s vašim rezervačným číslom a vybrať si posteľ. Keďže sme prišli medzi poslednými, postelí na výber veľa nebolo, našťastie sme našli dve skoro pri sebe a nemuseli spať každý v inom rohu miestnosti. Inak ubytko je podobné ako všade na horských chatách, veľká miestnosť s veľa dvojposchodovými pričňami s gumenými matracmi, kde sa dá vyspať celkom dobre, pokiaľ vám sused nechrápe do ucha. A ak máte ešte síl určite sa oplatí podvečer vyjsť si na krátky speleologický výlet do blízkej jaskyne.

Fenomén vtákov na Zélande

Večer o pol ôsmej sa objavil chatár, ktorý nám niečo porozprával o chate, niečo o miestnej prírode a vtákoch, čo tu žili a žijú. Na svojich vtákov sú Zélandania veľmi pyšný :D. Sú to jediné pôvodné suchozemské živočíchy, ktoré sú Zélandu vlastné. Jediný cicavec, ktorý tu žil ešte pred príchodom ľudí, je netopier. A keďže vtáky tu v minulosti nemali žiadnych prirodzených nepriateľov, dorastali do väčších rozmerov a niektoré stratili schopnosť lietať. Ale po príchode človeka, tieto veľké nelietajúce vtáky ako napr. Moa sa stali ich korisťou a boli vyhubené. Neskôr s kolonizátormi prišli aj potkany a lasičky a iné zvery, ktoré začali požierať vajíčka a tak postupne vymizli alebo zostali vo veľkom ohrození aj ďalšie druhy vtákov. O tom, že Novozélandská príroda je ešte stále dosť nepreskúmaná, svedčí aj znovu objavenie vtáka Takahe. Tento nelietajúci vták (taká väčšia modrá kura:) bol vyhlásený za vyhubeného, a napriek tomu v roku 1948 našli niekoľko Takahe práve vo Fiorlande a zrovna na protiľahlom kopci, ktorý je vidieť z chaty. Nuž po tejto vyčerpávajúcej prednáške a s ustupujúcim slnečným svetlom sme sa pomaly všetci pobrali do postelí.

Druhý deň v znamení výhľadov

Druhý deň je opakom prvého. Prvá tri-štvrtina cesty je nádherná hrebeňovka. Na začiatku je 300 metrové prevýšenie pod Mt. Luxmore (1472mnm), kde sa tesne pod jeho vrchol traverzuje. Dá sa vyjsť aj na vrchol, je to zhruba 10 minútová zachádzka ale my sme pokračovali ďalej, keďže vrchol práve zahaľovali oblaky a výhľad by bol veľmi bledý.

Odtiaľto je ale pekný výhľad na všetko, čo máte pred sebou, úzka cestička je viditeľná na kopcoch pred nami a zdá sa, akoby nikdy nekončila. Dnes to bude dlhý deň ale nádherný. Cesta striedavo stúpa a klesá, oddýchnuť sa dá v dobrom počasí kdekoľvek ale teda v búrke, či silnom vetre by som to ísť nechcela. Predsa miest, kde by sa dalo ukryť tu veľa nie je, okrem dvoch núdzových prístreškov, ktoré by pri zlom počasí určite dobre poslúžili. Našťastie my sme ich využiť nemuseli, slnko sa na nás usmievalo skoro celý deň.

Iris burn hut

Posledné kilometre sú veľmi výživné pre kolená, 700 metrové klesanie na 4 kilometroch je celkom strmé. Druhá chata Iris Burn hut je v údolí, kde vás privítajú neslávne známe štípajúce mušky sandflies. Sú všade a veľmi radi si na vás pochutnajú. Vonku sa tu sedieť preto veľmi nedá, a aj keď je teplo, človek musí byť zahalený od hlavy po päty. Jediná dobrá “vlastnosť” týchto púštnych mušiek je, že chodia spať a tak, aj keď sme ich v izbe mali hodne, v noci vám nebzučia pri uchu ako komáre.

Posledný deň – choďák

Tretí posledný deň sa ide miernym klesaním celý čas lesom popri riečke Iris Burn až sa príde k jazeru Manapouri. Odtiaľto to je už len na skok k tretej chate na trase a to Moturau hut. Včerajšie klesanie môjmu ľavému kolenu veľmi neprospelo a posledné kilometre k chate som dokrivkala. Najhoršie ale na tom bolo, že z chaty to je k parkovisku Rainbow reach ešte 6 kilometrov síce po rovine ale tým som sa veľmi neuchlácholila. Pri chate sme si dali obedík z posledných zásob ja ešte k nemu jeden ibalgin na koleno a vyrazili ďalej.

Po asi hodinke sme došli na parkovisko, koleno som už mala ako nové :D. Teraz ale prišla kríza na Maťa, na ktorého tých dnešných 22 kilometrov doľahlo, našťastie už sme boli na konci. Ešte zohnať stop k druhému parkovisku, kde máme naše auto. Z parkoviska chodí aj pravidelný shuttle bus do Te Anau vždy o tretej ale stojí 13 nzd na osobu, čo je celkom dosť, keďže je to len zhruba 15 km cesty. Stop sme zohnali celkom rýchlo, vzal nás jeden mladý austrálsky pár, čo šli tiež Kepler v ten istý čas, ibaže spali v stane, a tak sme sa s nimi veľmi nevídali. Všetko nám teda vychádzalo super, už sme sa tešili do nášho auta, ibaže ich auto nenaštartovalo. Asi nechali zapnuté svetlá a vybila sa baterka. Na parkovisku ale bohužiaľ nikto nabíjacie káble nemal, a tak sme ich opustili a šli skúsiť stopovať na hlavnú cestu, čo bolo z parkoviska ešte tak 2 km pešky. Radi sme teda neboli ale nikto iný už na parkovisku neostal, kto by nás mohol vziať. Už ako sme sa blížili k hlavnej ceste počujeme za nami auto a boli to tí Austrálčania, že zohnali niekoho s nabíjacími káblami, a že máme naskočiť. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo :).