Trek k Angelus Hut

Nelson lakes národný park to je hlavne jazero Rotoiti. Druhé väčšie jazero Rotoura nie je až tak turisticky vyhľadávané. My sme k Rotoiti šli hlavne kvôli fotke móla, ktorú si Maťo vyhliadol.

Keďže ale hlásili krásne počasie bola by škoda nedať si aj nejaký trek v okolí. Jeden z najkrajších, čo môžete ísť a ak máte len 2 dni, tak je určite trek na Angelus hut cez vrch Mt. Robert. Na vrch Mt. Robert, ktorý akoby rastie z jazera, sa dá vyšliapať za pár hodín. Je to kus strmé (prevýšenie okolo 800 metrov) ale výhľad na jazero a okolité kopce je nádherný.

Trek na Angleus hut potom pokračuje po hrebeni ešte ďalšie 4 hodiny. Je to nádherná hrebeňovka, ktorá mi občas pripomínala naše západné Tatry ibaže trochu rozsiahlejšie. Keďže trasa kopíruje hrebeň, vyjdete si na pár vrcholov, najvyšší z nich je v 1800 mnm. Na to, že je to len 12,2 km, trek je celkom únavný a človek už za každým sedlom čaká aspoň pohľad na cieľ – chatu Angelus hut.

Tá sa ale skrýva až do poslednej chvíle. Keďže sme si dopredu nič neplánovali ani sme nevedeli ako to tam vlastne má vyzerať. A teda celkom nás ten pohľad ohromil. Chata ako z rozprávky na brehu plesa uprostred údolia, nad ktorým sa týčia 2000 metrové kopce. No jednoducho paradise.

Chata bola nedávno rekonštruovaná takže to tam vyzerá úplne luxusne, vonku drevená terasa s lavicami, vnútri zas útulná spoločenská jedáleň s pieckou a dve veľké miestnosti na spanie.V chate nie sú plynové variče, ako to na niektorých zélandských chatách býva ale človek sa zaobíde aj bez teplej stravy alebo si dovezie vlastný. Pitná voda je čerpaná priamo z plesa, vraj je 100% čistá a pijú ju všetci. Luxusné kadibudky sú hneď pri chate. V chate na nástenke hneď na vás vyskakuje upozornenie, aby ste na záchod chodili len na toalety, alebo ak už to nedáte, tak aspoň ďaleko od turistickej trasy a svoj výtvor zakopať do zeme. Nuž na jednej strane je to trošku pritiahnuté za vlasy, táto ich posadnutosť záchodmi, ktoré ale sú ozaj skoro všade. Ale na druhej strane som pochopila, že len takto môžu docieliť, že môžete piť z plesa hneď pri chate a nemajú rozhádzané toaleťáky za každou skalou. Keď si porovnám niektoré treky, čo sme šli v Indii, Thajsku alebo aj Gruzínsku, kde o véckach nechyrovali ani v mestách, tak zélandská príroda je naozaj nepoškvrnená. Taký base camp pod Kazbekom v 4000 mnm bol nádherný, pokým ste nechceli ísť na záchod. “Vymurované” kadibudky už dávno neboli použiteľné a tak ste mali aj strach, či si nerozložíte stan na niekoho s prepáčením hovnách. A ak by ste si pred výstupom na vrchol chceli šliapnúť do jedného pre šťastie, stačila by chvíľa nepozornosti. Nuž a to tu na Zélande majú ošetrené práve kadibudkami, do ktorých sa nebojíte vojsť a ktoré dokonca, nechápem ako to docielili, aj voňajú!

Ale vrátim sa späť k treku, neradi chodíme tou istou cestou tam aj späť, aj keď tá hrebeňovka je naozaj krásna a prejsť si ju ešte raz ale tentoraz z opačnej strany od chaty by bolo tiež pekné ale k autu sa dá dostať ešte aj trasou popri jazere. Je to dlhšie (19km) ale chceli sme vidieť aj inú časť národného parku. Začiatok zostupu z Agelus hut je poriadne strmý, postupne, keď sa trasa dostáva do lesa začína miernejšie klesanie. Najkrajší je prechod “brezovým” lesom, kde cesta kopíruje trasu potoka. Ako sa zíde úplne pod úpätie hôr a trasa sa napojí na traverz popri jazere, začne to byť dosť nudný choďák. Za ťažšou tri štvrtinou cesty je Coldwater hut, je tu pitná voda a záchody. A bohužiaľ sú tu aj odporné zélandské mušky sandflies, ktoré začnú štípať hneď, ako sa človek len na chvíľu zastaví. Takže sme si dali rýchly obed, schytali pár bodancov a pokračovali posledné dve a pol hodiny k parkovisku. Dá sa to zvládnuť aj rýchlejšie, trasa kopíruje breh jazera, ide sa skoro po rovinke ale je to dlhé a žiadne výhľady. Možno je teda lepšie vracať sa z chaty naspäť tou istou trasou po hrebeni, predsa je to o niečo zaujímavejšia trasa a aj kratšia. Ale záleží, môžete to brať aj ako dobrý tréning na dlhšie pochody :).