Plávanie s veľrybami Tonga

More, piesok, slnko ale hlavne veľryby!

Tonga je jedno z mála miest (ak nie jediné miesto) na svete, kde si môžete zaplávať s nádhernými, mierumilovnými Keporkakmi. Tie sem prichádzajú porodiť a vychovať svoje mladé počas príjemnej Tongánskej zimy. Agentúr, ktoré organizujú plávanie s veľrybami na Vava´u nie je veľa, alebo nie je veľa tých, čo majú internetové stránky. My sme sa rozhodovali podľa tripadvisor-u a nemohli sme sa rozhodnúť lepšie. Dopredu sme si rezervovali jeden deň na mori s Whales in the wild. Asi sme jedny z mála, čo takto vsadia všetko na jednu kartu, väčšinou ľudia rezervujú tri a viac dní. Vtedy má človek skoro 100% šancu, že to vyjde. My sme ale po zimnej sezóne v Treblecone a bývaniu vo Wanake veľa neušetrili a nemohli sa zas toľko rozhadzovať. Aj keď nakoniec to bol zážitok hodný každého doláru.

Deň D – plávanie s Keporkakmi

Ráno 24.9. po nás k Luckymu (náš guest house), prišla loďka, s ktorou sme vyrazili na more. Jeden miestny tongánsky sprievodca a kapitán. Po nástupe do lode sme vyfasovali neoprény, šnorchel a plutvy. V lodi sme boli okrem nich ešte siedmi turisti. Jeden kanadský pár, ktorý už mal tretí posledný deň na mori a traja Taiwanci s profi vybavením, ktorí už strávili 16 dní hľadaním a plávaním s veľrybami. Pre ostatných to už bola normálka a tak v loďke pospávali, my sme už za každou vlnou videli veľrybu. Bohužiaľ prvé dve hodiny boli v znamení planých poplachov ale potom sa zrazu loď rozbehla a za pár minút sme boli hneď vedľa veľryby, ktorá sa práve vynorila nadýchnuť. Náš sprievodca rýchlo zavelil nasadiť si šnorchel, plutvy a skočiť do vody. Vo vode mohli byť vždy len štyria plus sprievodca, a keďže to bol náš prvý a jediný deň s veľrybami, ostatní nám veľkoryso dali prednosť skočiť do vody ako prví.

Prvý skok

To bolo od nich milé ale nejako to bolo na mňa rýchlo. Ešte som v hlave nestihla stráviť pocit, že budem plávať prvýkrát niekde uprostred mora s modročiernou vodou podo mnou, druhýkrát vôbec šnorchlovať (prvýkrát bolo deň pred tým, čo mi Maťo aspoň ukázal ako sa vôbec dýcha cez trubicu, nie že by to bolo niečo ťažké ale predsa novinka) a ešte k tomu tam bude tá obrovská veľryba. No srdce mi bilo ako o závod ale skočila som. Trochu sme od lode odplávali a zrazu som ju uvidela. Obrovská šedá vec asi tak 10 metrov pod nami, nehýbajúca sa, len kľudne vznášajúca sa v modro čiernej ničote.

Veľrybie mláďa s mamičkou

Po prvotnom ohromení sa dostavil obrovský rešpekt, čo ak sa tá veľryba rozhodne vyplávať priamo k nám. Celkom som mala strach. Nikto nám k správaniu veľrýb nedal žiadne informácie a posledný film, čo som videla bol sfilmovaný román o bielej veľrybe Moby Dick. Takže moja predstavivosť pracovala na plné obrátky a po 10 minútach som sa teda vrátila na loď. Kapitán sa mi smial, vraj sa nemám čoho báť, že sú to absolútne neškodné tvory ale zas na môj druhý šnorchlovací zážitok toho bolo viac ako dosť. Ostatní ešte boli vo vode ďalších zhruba 10 minút, pokým sa veľryba nevynorila nadýchnuť pričom s Martinom si skoro dali high five :D. Ten vyšiel na loď úplne nadšený, ako jej bol blízko. Fakt sme nečakali, že to bude až takéto kontaktné :).

S touto istou veľrybou sme skočili do vody ešte raz a to som už vydržala do konca a fakt to bolo skvelé, keď sa vedľa vás promenáduje také obrovské zviera. Kapitán potom dostal echo od druhej lode, že nie ďaleko od nás plávajú s matkou a mláďaťom. Takže sme hneď zamierili tam. A ani som sa nestihla ohriať a už sme znovu skákali do vody tentoraz vraj k veľmi hravej veľrybej mamičke. Takže sme sa mali na čo tešiť. Najprv tam mama veľryba len nehybne stála pod hladinou a mláďa sa chodilo nadychovať vedľa nás. A keď sa k nemu pridala aj mama bolo to úplne magické. Človek naozaj mohol vidieť každú vrásku tohto obrovského tvora, ktorý si toho v mori asi už zažil dosť. Aj keď sú tieto veľryby chránené ich populácia je zhruba 30%ná v porovnaní s počtom spred 50 rokov. Síce už lovci veľrýb nie sú najväčšou hrozbou ale sú to rybárske siete, do ktorých sa veľryby nechtiac zapletú a spôsobia si často smrteľné zranenia. Taktiež žraloci sú veľkou hrozbou. Tí sa neboja zaútočiť na malé mláďa, ktoré sa zatúla od svojej matky alebo si trúfnu aj na dospelú zranenú veľrybu. Na druhej strane plávanie s veľrybami je zatiaľ udržateľný turistický zážitok v Tonge kontrolovaný vládou (je presne určený počet lodí a ľudí, ktorí môžu denne plávať s veľrybami). A myslím, že veľryby sa tiež bavia na nás ľuďoch, ktorí vedľa nich plávame nažhavený na perfektný záber alebo len užívajúci si túto jedinečnú chvíľu. Niekedy boli veľryby od nás ani nie na meter a raz Martin, keby chcel, tak by sa jej mohol aj dotknúť. Do vody sme s týmito veľrybami ešte skočili raz a potom sme ich nechali inej lodi, ktorá sem po nás priplávala.

Nám by to už aj stačilo, ani v tých najlepších snoch sa nám nesnívalo, že by sme mohli plávať s veľrybami štyri krát. No a predsa sme si zaplávali ešte raz, tiež s mamičkou a mláďaťom. Deň nemohol dopadnúť lepšie a bolo nám aj ľúto, že nemáme ešte pár ďalších dní.  S každým ďalším zážitkom som si to plávanie užívala viac a viac a na konci dňa som sa fakt divila prečo som sa toho vôbec bála.

Kajakom k morskej jaskyni Swallows cave

V rámci nášho ubytovania sme si mohli zdarma požičať kajaky a objavovať priľahlé priezračné vody a pieskové pláže, kam sa inak ako po mori nedostanete. My sme sa vybrali do asi najznámejšej jaskyne na Vava´u –  Swallows cave. Nebolo to úplne blízko (hodina a pol pádlovania a keď sme sa vracali tak s protivetrom nám to celkom dalo zabrať) ale zážitok to bol skvelý.

Vchod do jaskyne je majestátny a samotná jaskyňa tiež. Síce žiadne stalaktity ale popísané steny (čo je trošku škoda) ale za to jej podvodná časť to vynahradzuje. Akoby ste sa potápali v nejakom rozborenom chráme s hejnom malých strieborných rybičiek, ktoré sa pri každom dotyku slnečných lúčov zatrblietali. Úplne iný svet, ktorý som doteraz videla len v dokumentoch…viac o našom “výlete” tu.