Splav rieky Whanganui

Môj prvý splav v živote

Náš prvý Zélandský “great walk” nebola turistika po horách ale splav rieky Whanganui. Vlastne bola to aj moja premiéra na vode. A aby som sa naučila poriadne pádlovať, vybrali sme si trojdňový splav. Celkovo 87,5 km po rieke Whanganui, ktorá preteká rovnomenným národným parkom. Great walk je pôvodne na 5 dní, kde by ste prepádlovali krásnych 145 km. Prvé dva dni sú viac fun, vraj sa človek viac zamočí :). Ďalšie tri dni sú už potom viac scénické, aj keď aj tam máme očakávať pár prekvapení. Keďže máme radi tie výhľady, radšej sme zvolili trojdňovú možnosť. Celá táto sranda nás stála nemalý obnos, ale zas mali sme všetko zabezpečené. Odvoz k rieke aj dovoz k autu, inštruktáž, ako sa vyhýbať kameňom (aj tak sme sa im nakoniec nevyhli :D) kávička, koláčik a celé to organizovala milá rodinka, ktorá si z požičiavaní kanoe spravila slušný biznis. Z Taumaranui, kde sme nechali auto nás odviezli na miesto nalodenia Whakahoro. Cesta príšerná hodinu a pol sme sa trmácali po poľných cestách v minibuse. Takže som aj uvítala, keď sme si konečne mohli nasadnúť do nášho červeného korábu na vode.

Poriadne utesniť barely a priviazať k sebe nech nám nevypadnú. Maťo bral so sebou svoju zrkadlovku, takže vôbec sme nepočítali, že by sme sa akokoľvek mohli prevrátiť…nuž uvidíme ale barely vraj tesnia veľmi dobre.

A je to tu sme na vode. Pri prvých spádoch mám teda srdce až v krku, vzduch bol studený a slnko sa ešte nechcelo rozohriať takže sme o to viac pádlovali nech nám nie je zima. Ale šlo to pomaly, voda vyzerala občas, že sa ani nehýbe. Prvý deň mal byť najdlhší. 7 hodín pádlovania a necelých 40 km a prúd tu akoby neexistoval, takže sme si to pekne odmakali.

Sme sa tešili z každej vlnky. A keďže sme začali dosť neskoro až po jedenástej, mali sme čo robiť, aby sme došli do kempu pred západom slnka. Poslednú polhodinku sme sa celkom hecli. Motiváciu sme mali jasnú, dobehnúť a predbehnúť nemeckú dvojicu, ktorí začínali s nami. Tesne pred kempom sme mali nosy oboch lodí vedľa seba. Nemci tiež pochopili o čo nám ide. Nebolo to jednoduché, ale mali sme výhodnejšiu vnútornú stranu a súše sme sa dotkli ako prvý. Juch víťazstvo a zajtra asi bude pádlovať len Maťo. Ruky som mala napumpované ako Shwarzenegger. Teda aspoň som sa tak cítila. Ešte pred večerou nás čakalo vylodenie sa a vynesenie všetkých barelov na čistinku na kopci nad riekou, kde sa stavali stany. Síce barely neboli tak ťažké ale po toľkom pádlovaní bolo treba trochu sebazaprenia.

Stan postavený a chystali sme sa na varenie večere, ibaže mňa čakalo nepríjemné prekvapenie. Olej na varenie, čo sme trepali so sebou, asi nebol poriadne zatvorený a skoro celý sa vylial von a aj keď bol v sáčku, všetko to absorbovala moja najobľúbenejšia a aj jediná poriadna mikina. Takže polovicu večera som strávila varením vody a žmýkaním mikiny, aby sa z nej ten olej aspoň trochu dostal preč (bohužiaľ aj po mesiaci a niekoľkých praniach má mikina trošku olejovú vôňu). Večer sme to trochu na obveselenie zapili pár lahváčmi piva a šli sme spať.

Druhý deň na Whanganui

Druhý deň bolo pred nami len 29 km pádlovania, ale opäť na niektorých miestach rieka vôbec akoby netiekla. Asi v trištvrtine cesty je možnosť zaparkovať loďku a trochu ponaťahovať nohy na 40 minútovej prechádzke k Bridge to nowhere – most, ktorý nevedie nikam. Most je zaujímavý asi len svojím názvom, inak je to škaredý betónový kus postavený uprostred džungle v 30tych rokoch 20. storočia. Vláda si vtedy zaumienila osídliť túto oblasť. Ibaže okolie je nehostinné pre farmárčenie a nikto sa sem nasťahovať nechcel. Nakoniec, keď most dokončili, bol úplne zbytočný až dokiaľ nedostal názov most nikam a stal sa z neho ťahák pre turistov.

Tretí deň na rieke

Tretí a posledný deň na vode. Vraj nás čaká jeden kvalitný spád, kde sa polovica lodí zvykne nejakým spôsobom prevrátiť. Úplne sa toho neviem dočkať. Dva dni sa držíme v suchu, ani sme nenabrali vodu do kanoe. A teraz hneď z rána po jednom prudšom spáde, ktorý sme úctyhodne splavili, sme sa chceli zastaviť na súši a pozrieť si ostatné kanoe, ako sa so spádom potrápia a priznávam trochu sa zasmiať. Ibaže nakoniec jediný, na kom sme sa mohli smiať, sme boli my. Ako sme sa odrážali z plytčiny po kameňoch, tak som si ako hlavný hľadač cesty nevšimla celkom slušný kameň pred nami, do ktorého sme vrazili presne nosom. Stočilo nás to na bok, síce vodu sme mali ani nie po kolená ale do kanoe sa hrnula prúdom, keďže bolo natočené priamo proti prúdu rieky. A dostať kanoe, do ktorého tečie voda, ako keď naberáte vodu do hrnca, naspäť vekom hore je celkom umenie. Panika a stres aby sa barely nejako nerozviazali a nedostala sa do nich voda, čo by asi foťák neprežil. Našťastie sme to zmákli. Trošku trapas takto stroskotať na plytčine ale aspoň sme si to skúsili :D. To sme pred sebou mali ešte ten hrôzostrašný spád. Ale ešte tesne pred ním na mapke, čo sme mali so sebou boli zaznačené jaskyne. A tie sme si nemohli nechať ujsť!.

Ďaleko sme ale nezašli lebo jaskyňa bola plná bahna, do ktorého sa vám zabárali nohy až po kolená. Ale s čelovkami sme sa cítili ako pravý speleológovia v bahennom wellness:). Zaschnuté bahno nešlo dole ale to nám bolo aj celkom jedno lebo pred nami zurčala rýchla voda a spád, ktorého sme sa tak báli. Ten sme napočudovanie prefičali ako nič, síce sme nabrali vodu skoro až po okraj, ale neprevrhli sa. A to s takým plným kanoe nie je vôbec ľahké manévrovať a vôbec sa hýbať, každý pohyb môže veľmi ľahko skončiť kúpeľom. Ale všetci sme to dali, dokonca chalani z našej skupiny, čo boli na kajaku si ten spád prešli viackrát. Vyniesli sa kajaky povyše rieky a nasadli na správnu vlnu a šup. Bol to adrenalín a jeden z naj zážitkov pre mňa.